Macbeth

Zápisník experimentátora

Keď človek pravidelne nesleduje divadelnú scénu v Banskej Bystrici, víťazstvo lístkov v rozhlasovej súťaži ho privedie na predstavenie ako slepé kura k zrnu. O Macbethovi ako opere sme nevedeli nič. Mimo faktu, že ho skomponoval Verdi, čo naznačovalo, že predstavenie bude veľmi melodické.

Pred samotným predstavením sme v dobrej nálade vtipkovali o tom, čo nás v tejto opere, napísanej na motívy Shakespearovej hry asi tak čaká. Meno hlavnej postavy v sebe nesie mrazivú hrozbu doby, kedy osobné spory ľudia riešili bodnutím dýky. Čakalo aj na nás takéto bodnutie, alebo to bude skôr opačný pocit? To sme sa mali už onedlho dozvedieť.

Ako výhercovia súťaže sme sedeli v prvom rade, čo nám zaručovalo výborný výhľad na scénu. A od prvých minút sa bolo na čo pozerať. Celé predstavenie sa odohrávalo v temnote. Temnota, ktorá opantávala duše hlavných hrdinov, nútiac ich odstraňovať z cesty jedného konkurenta za druhým. Vek ani pohlavie nerozhodovalo. Stačil len náznak podozrenia a už sa tmavými zákutiami stredovekého hradu zakrádala postava vraha. A ak aj Macbeth na chvíľu zapochyboval poslednými zvyškami zdravého rozumu, stačila jediná ženská ruka, lákavo sa vlniaca v záplave čipiek, aby sa krvavé divadlo posunulo do ďalšieho dejstva.

Zaujímavé na predstavení bolo to, že toto nám hovorili oči. Ak by sme ich ale zavreli, melodicky spevavá taliančina by nás preniesla niekam na pobrežie Stredozemného mora, kde trubadúri hrkútajú pod oknami vydatých paničiek, ktorých zaneprázdnení manželia práve skúmajú poslednú zásielku klinčekov z Madagaskaru. Stačilo ich ale zase otvoriť, pozdvihnúť zrak nad oponu a prečítať si preložené libreto, aby sme sa okamžite vrátili do tmavého lesa, kde čarodejnice veštia hrdinom dvojzmyselný osud.

Predstavenie trvalo s prestávkou tri hodiny a boli to tri hodiny naplnené strhujúcim dejom. Žiadne hluché miesta, jedna scéna za druhou udržiavala napätie na scéne, kde sa s veľkou šikovnosťou podarilo skombinovať oblečenie raného škótskeho stredoveku s modernými koženými bundami a líčením zombi. Na javisku to vytváralo neuveriteľne pútavú kombináciu, ktorá dokonale zapadla do spievaného deja. Kapitolou samou osebe bola hudba. Po zhliadnutí predstavenia sa vôbec nečudujem Verdimu, že Macbeth patril medzi jeho obľúbené diela. Tá ľahkosť, s akou na seba nadväzovali jednotlivé tóny, je neopakovateľná. A pretože je dej opery sústredený prevažne na dvojicu zločincov, je tu obrovský priestor na ich nádherné árie, ktoré sa niekoľkokrát opakujú. Pochopiteľne nechýba ľahko spoznateľná Verdiho koncovka na konci každej z nich, bez čoho si asi nikto z nás nevie predstaviť jeho tvorbu.

Na našom predstavení spievali hlavné úlohy Evez Abdulla a Louise Hudson, čo nás po predstavení prinútilo prehľadávať Internet, aby sme sa o nich dozvedeli viac. Spievali krásne a už počas predstavenia museli z našich reakcií tušiť, čo príde na koniec. Päťminútový potlesk ich prinútil neustále sa klaňať a ak som dobre videl, v nejednom oku speváka na javisku sa zaleskli slzy šťastia. Mali dôvod tam byť.


28.02.2014


Menu